Písať o negatívach nadprodukcie v post-metalovom piesočku sa už pomaly stáva klišé rovnako, ako sa ním stali viaceré kompozičné postupy žánru.

Z dlhej chvíle si šesťdesiaty ôsmy raz pripomeňme, koľko sa tu popri niekoľkých výborných veciach za posledné roky urodilo balastu. Odpoveď sa skrýva v zrnkách istej olejnatej plodiny, ktorých nezrelosť by na druhej strane imponovala zopár pochybným existenciám. Presne o tom to ale dnes nebude.

„A Bright Celestial Light“, blesk z jasného škandinávskeho neba, vonkoncom nie je len ďalšou snahou zviezť sa na vlne popularity vzorcami a šablónami nakazeného post-metalu. Neznámi Švédi sa naopak so sympatickou drzosťou pokúšajú tieto vzorce narúšať.

Nečakane svižná „A Road Of Gravel And Skulls“ uprostred albumu je toho dôkazom. Miesto toho, aby sa prepracovaná gradujúca kompozícia v závere typicky rozliala z koryta a ústila širokou deltou, finišuje minimalistickým punkovo zasekávaným riffom a nečakane sa upokojuje.

Slovami springfieldskej policajnej úderky – „já bych na to nepřišel“.

„Chceme, aby naša muzika bola výbuchom emócií, (...) aby ste cítili, že pomocou nej môžete hory prenášať.“

Darí sa jedno aj druhé. Trištvrte hodinka v spoločnosti severských nýmandov je presvedčivá vo svojej opulentnej ničivosti i subtílnych pohladeniach zároveň. Masy vody hnané turbínami si dobre rozumejú s hĺbavo pôsobiacimi zurčiacimi pramienkami a rozdeľujú si striedania v pomeroch, ktoré ladia uchu.

A hoci želané a nie vždy pozitívne emócie sú v piatich rozložitých skladbách dosahované predovšetkým inštrumentálnou prácou a vokál má viacmenej marginálnu úlohu, len ťažko z toho pod dojmom vypočutého spravíte mínus, podobne ako napr. u krajanov CULT OF LUNA.

„A Bright Celestial Light“ rozhodne nie je žiadnym takzvane zásadným dielom metalovej post-moderny. Paradoxne, bez okolkov sa môže s takými kúskami porovnávať.

Zásadnosť a prednosti takých albumov zvyknú mimo iných relevantnejších vecí až pričasto spočívať aj v mene ich autora. Tak už to chodí, keď sa šou raz rozbehne. U debutu THE MOTH GATHERER je meno jedinou slabinou, aj to relatívnou. Píše sa však rok 2013 a nové albumy vydávajú početné zaujímavé známe mená. Ostáva len veriť, že tento kúsok nezapadne.

Bola by to škoda, keďže vyvážená, pútavá doska má všetko, čo potrebuje mať na to, aby ste sa pri dlhometrážnych skladbách nielenže nenudili, ale si ich aj skutočne užívali. Ani na moment nevznikne rozpačitý dojem, že by sa autori len hľadali, a bez patričných vedomostí by ste ju zrejme hľadali v diskografii na úplne iných miestach.

Ak ste si už do tohtoročného rebríčka na prvé miesto natvrdo poznačili „Vertikal“, prepisovať to síce pravdepodobne nebudete musieť, nabudúce by som však už taký prchký nebol.